To je celoživotný príbeh... Je to ťažké vysvetliť ale pokúsim sa to čo najstručnešie...
Som najmladšia z troch súrodencov. Mám brata ktorý je odomňa starší o 9 rokov a sestru staršiu o 8 rokov.
Vždy som bola miláčik rodiny. Mojich rodičov, súrodencov, ale aj blízkeho okolia a všetkých. Prečo? Asi preto lebo všetkých fascinoval pohľad, ako 29 ročná mamička na tú dobu porodila ďalšie zdravé dieťa, teda mňa. Vždy som upriamovala pozornosť na seba a chcela som byť stredobodom pozornosti.
Vždy som bola miláčik rodiny. Mojich rodičov, súrodencov, ale aj blízkeho okolia a všetkých. Prečo? Asi preto lebo všetkých fascinoval pohľad, ako 29 ročná mamička na tú dobu porodila ďalšie zdravé dieťa, teda mňa. Vždy som upriamovala pozornosť na seba a chcela som byť stredobodom pozornosti.
Neviem možno je to priota rozmaznaného dievčatka, alebo je to povahou... Momentálne si myslím že je to asi oboje. Ale presne to neviem posúdiť... Ale Viem posúdiť že ta prehnaná pozornosť na mňa zaúčinkovala keď z mojho okolia oišla osoba ktorú som strašne ľúbila moju "adoptívnu mamu".
Momentálne vidím svet v krajších farbách a baví žiť. Baví ma rozosmiať iných ktorý sú smutný a baví ma smiať sa na blbostiach, či už na tom ako mi niekto povie "Tvoje ústa sú ako kredents, nikdy sa nezatvoria.". Prípadne len na tom keď po hodine zistím, prečo ma bolí malýček na nohe a prečo je všade krv. To som ja... nemám rada keď je niekto smutný, a vždy samu snažím nejako pomocť, rozveseliť... Lebo kedysi som tú pomoc potrebovala ja.
Prečo práve ja? :) znova sa vraciam k rozmaznanému pohodlnému dievčatku, ktoré nedokázalo nikdy pochopiť že na svete sú aj iné problémy ako problémy moje. Videla som aj ostatných ale som si vždy ironicky pomyslela: "mať tak taký problém ako on(a)". Ale dnešok to všetko zmenil.
Bola som malá a nevidela tie problemy okolo, pretože moje problémy riešil vždy niekto iný. Bol to krásny život. Mala som pri sebe sestru, ktorej som videla že ma naozaj ľúbi, mala som brata s ktorým som sa vźdy bijávala a rozbíjala všetky veci okolo,alebo nechala si pamiatku na vlastnom tele (doteraz mam obe obočia prekrížene krásnymi jazvami :) a thak sami to obočie nikdy neda pekne upraviť aby ako thak vyzeralo :D)... Mala som rodičov čo mi všetko dovoľovali, a všetky veci potrebné k životu, upratovanie po sebe, ukladanie si veci hádzali na mojich súrodencov.
Je to zvláštne sa k tomu o5 vraciať, ale moja sestra mi vždy bola mojou mamou... Vždy som jej povedala všetky veci co sa stali v škole, vždy som sa s ňou hŕavala, trhala jej vlasy :)...
Až dovtedy kedy musela odísť. Vtedy sami zlomilo srdce. Všetka láska, viera, všetko v jeden okamih, keď som počula od mami: "sestra musela odísť do čiech." Nerozlúćila sa, nenechala lístok len pozdrav od mami... vtedy som plakávala celé noci, a obćas aj celé dni. Nebola som s ňou v kontakte, lebo som bola lenivá na písanie, a ona mi tiež nepísavala... nevedela som prečo. Chcela som o nej vedieť čo je s ňou či je v poriadku... Ale nevedela som ako jej poslať list a na akú adresu... Preto som plakavala. lebo som si myslela že ma uź nechce.
Stále som v hľadala v každej osobe lásku, ktorú mi dávala pociťovať moja sestrička, lásku s veľkým L. Ktorú som necítila od mami. Ja som tú lásku musela cítiť v obatí, v puse, v rozprávaní. V každej priatelke, som hneď uverila a zverila sa s vecami o ktorých sa nehovorí. ale majú byť povedané osobe ktorú máte strašne rady, a ktorá vám dáva pocit istoty, doveri. To som Všade hľadala.
Keď moja sestra zrazu prišla na navštevu so svojim priateľom, bola som šťastná že ju vidím, a aj že žiari šťastním. Len som nemohla pochopiť že ho vymenila za mňa... že ma už nemá rada. Keď mi povedala že ćaká dieťatko, strašne sm sa tešila na neterku, ale obávala som sa že už pre mňa v jej srdiečku nevijde miesto pre mňa. Bola som dieťa ktoré potrebovalo lásku mami.
Lásku mami ktorú pociťovalo len v tedy keď bola s ňou jej sestrićka.
S trašne som sa tešila k nej na prázdniny, lebo som mohla byť s ňou a podeliť sa pre mňa s doležitými problemami, a dať jej najavo že existujem aj ja. videla som ako sa stara o svoju dcerku. videla som kolko jej dava lasky, videla som ze jej uz prestava na mne zalezat.
Teraz ked jej prva dcerka podrastla a narodila sa jej dalsia dcerka, a som vidim ich spolu... Vidim ako im dava lasku, a ako sa sprava k najmladsej dcerka. dava jej tolko lasky a vychovavaju ako aj mna... uz som stracala pojem o laske a v poslednich dnoch som mala chut len plakat, lebo som stratila moju mamu. Pripadne cloveka ktoreho nadovsetko lubim. Mozno to len ja davam najavo... ale chcem to dat najavo, lebo sa za to nehambim.
Neterky su strasne zlate, a strasne milunke. A naozaj si zasluzia taku silnu mamu ako je ich jej. Lebo ona ma tolko sili ako ja nikdy nebudem mat. Lebo som strasne r citliva a naivna, a az len teraz zistujem ze ako jedina sa ku mne zacala spravat ako k dospelemu.
Momentálne vidím svet v krajších farbách a baví žiť. Baví ma rozosmiať iných ktorý sú smutný a baví ma smiať sa na blbostiach, či už na tom ako mi niekto povie "Tvoje ústa sú ako kredents, nikdy sa nezatvoria.". Prípadne len na tom keď po hodine zistím, prečo ma bolí malýček na nohe a prečo je všade krv. To som ja... nemám rada keď je niekto smutný, a vždy samu snažím nejako pomocť, rozveseliť... Lebo kedysi som tú pomoc potrebovala ja.
Prečo práve ja? :) znova sa vraciam k rozmaznanému pohodlnému dievčatku, ktoré nedokázalo nikdy pochopiť že na svete sú aj iné problémy ako problémy moje. Videla som aj ostatných ale som si vždy ironicky pomyslela: "mať tak taký problém ako on(a)". Ale dnešok to všetko zmenil.
Bola som malá a nevidela tie problemy okolo, pretože moje problémy riešil vždy niekto iný. Bol to krásny život. Mala som pri sebe sestru, ktorej som videla že ma naozaj ľúbi, mala som brata s ktorým som sa vźdy bijávala a rozbíjala všetky veci okolo,alebo nechala si pamiatku na vlastnom tele (doteraz mam obe obočia prekrížene krásnymi jazvami :) a thak sami to obočie nikdy neda pekne upraviť aby ako thak vyzeralo :D)... Mala som rodičov čo mi všetko dovoľovali, a všetky veci potrebné k životu, upratovanie po sebe, ukladanie si veci hádzali na mojich súrodencov.
Je to zvláštne sa k tomu o5 vraciať, ale moja sestra mi vždy bola mojou mamou... Vždy som jej povedala všetky veci co sa stali v škole, vždy som sa s ňou hŕavala, trhala jej vlasy :)...
Až dovtedy kedy musela odísť. Vtedy sami zlomilo srdce. Všetka láska, viera, všetko v jeden okamih, keď som počula od mami: "sestra musela odísť do čiech." Nerozlúćila sa, nenechala lístok len pozdrav od mami... vtedy som plakávala celé noci, a obćas aj celé dni. Nebola som s ňou v kontakte, lebo som bola lenivá na písanie, a ona mi tiež nepísavala... nevedela som prečo. Chcela som o nej vedieť čo je s ňou či je v poriadku... Ale nevedela som ako jej poslať list a na akú adresu... Preto som plakavala. lebo som si myslela že ma uź nechce.
Stále som v hľadala v každej osobe lásku, ktorú mi dávala pociťovať moja sestrička, lásku s veľkým L. Ktorú som necítila od mami. Ja som tú lásku musela cítiť v obatí, v puse, v rozprávaní. V každej priatelke, som hneď uverila a zverila sa s vecami o ktorých sa nehovorí. ale majú byť povedané osobe ktorú máte strašne rady, a ktorá vám dáva pocit istoty, doveri. To som Všade hľadala.
Keď moja sestra zrazu prišla na navštevu so svojim priateľom, bola som šťastná že ju vidím, a aj že žiari šťastním. Len som nemohla pochopiť že ho vymenila za mňa... že ma už nemá rada. Keď mi povedala že ćaká dieťatko, strašne sm sa tešila na neterku, ale obávala som sa že už pre mňa v jej srdiečku nevijde miesto pre mňa. Bola som dieťa ktoré potrebovalo lásku mami.
Lásku mami ktorú pociťovalo len v tedy keď bola s ňou jej sestrićka.
S trašne som sa tešila k nej na prázdniny, lebo som mohla byť s ňou a podeliť sa pre mňa s doležitými problemami, a dať jej najavo že existujem aj ja. videla som ako sa stara o svoju dcerku. videla som kolko jej dava lasky, videla som ze jej uz prestava na mne zalezat.
Teraz ked jej prva dcerka podrastla a narodila sa jej dalsia dcerka, a som vidim ich spolu... Vidim ako im dava lasku, a ako sa sprava k najmladsej dcerka. dava jej tolko lasky a vychovavaju ako aj mna... uz som stracala pojem o laske a v poslednich dnoch som mala chut len plakat, lebo som stratila moju mamu. Pripadne cloveka ktoreho nadovsetko lubim. Mozno to len ja davam najavo... ale chcem to dat najavo, lebo sa za to nehambim.
Neterky su strasne zlate, a strasne milunke. A naozaj si zasluzia taku silnu mamu ako je ich jej. Lebo ona ma tolko sili ako ja nikdy nebudem mat. Lebo som strasne r citliva a naivna, a az len teraz zistujem ze ako jedina sa ku mne zacala spravat ako k dospelemu.
Ja som dospela a musim si uvedomit moje miesto. Moje miesto si sama utvaram. moje miesto bude a vytvorim si ho ak budem mat silu. Ale teraz viem ze u mojej sesterskej mamicky, najdem vzdy to comi chyba... Materinsku lasku.
Mozno placem ked to pisem ale to od stastia :) lebo je aj ona stastna. Lebo ona si naozaj zasluzi lasku od vsetkych naokolo. Je strasne silna a je mojim vzorom, Viem ze nikdy nebudem taka ako ona, ale ucim sa byt aspon z ciastocky ako ona, a pomahat jej kym mozem. Lebo zachvilu vyletim z hniezda a budem mat vlastny svet, svet ktory si utvorim sama svojimi cinmi.
Katkuš ďakujem že si mi bola mamou a dakujem ze si mi ukazala ze v kazdom je sila len ju musi najst.
Netráp sa nikdy za ránom, veď zajtra iné príde, a slnko čo dnes zapadlo, to isté zajtra vyjde. Vstaň a usmej sa, utri si slzy z očí, veď každý deň niečo pekne začína, a niečo pekné končí.
Vzdy som mala rada tento citat, ale az teraz som ho uplne pochopila. Kazdy musi najst svoj ciel.. ja som ho nasla, byst stastnou, ci uz v popelnici alebo v jednoduchom rodinnom domceku :) lrn nrdtrscatusmev na perach.. S Láskou a Bohom idem všetko lepšie a hlavne na tomto svete...
Kazdy musi najst v sebe silu, lasku pre ostatnych okolo, pochopenie, ale taktiez aj sebakritiku, a vidieť a cítiť ako iný dávajú lásku nám...
Moja sestricka to vśetko má a pokusim sa ist aj po jej slapajach. Lebo jej slapaje ma drzia na tomto svete :))). Lubim ta ako mamicku aj sestru :). Si pre mna ten naaaaaj cloviecik na svete :) Uz sa opakujem ze? :) nevadi ;)
S laskou Valentina valentaij :)
Kým vyjdeš po stopke natrafíš na veľa tŕňov ktoré ťa pichnú, a porania, ale cesta za krásnou ružou zato stojí :))
Komentáre
pekné vyznanie sestričke - mamičke :)
a ten citát v perexe zaujal aj mňa :)
Valentínka